Zdieľam skutočnú výpoveď blízkeho známeho.
Aby ste mali lepšiu predstavu, čo sa môže odohrávať v hlave aj v tele človeka, keď sa pod ním prepadne ľad – a prečo netreba podceňovať krehkosť zamrznutej vody.
Poznámka: Text je autentickou výpoveďou autora. Niektoré osobné údaje som z dôvodu univerzálnosti príbehu upravil.
Január 2021 – deň, keď som sa znova narodil.
Bola konečne poriadna zima, a tak sme dostali nápad ísť sa pozrieť k miestnemu jazeru, či by sa dalo aj korčuľovať. V tom období sme veľa času mimo domu netrávili, preto sme sa tešili, že si celá rodina spraví aspoň malý výlet do prírody.
Na jazere bolo okolo –4 °C. Ľad síce nebol úplne hladký, ale na pohľad pôsobil pevne. Nikde nebolo vidieť vodu ani diery. Prešli sme sa po brehu v topánkach, pobúchali po ľade – žiadne dunenie, žiadne lámanie. Všetko vyzeralo v poriadku.
Obuli sme si korčule, zobrali hokejky a pri brehu sme sa začali korčuľovať. Ľad držal. O kúsok ďalej sme našli súvislejšiu plochu bez hrbolcov, tak sme si dobrú polhodinu zahrali, ponahrávali puk a dali si pauzu.
Potom som dostal nápad ísť ešte ďalej popri brehu spolu so synom – možno nájsť ďalšiu rovnejšiu plochu. Ľad bol stále bez problémov, žiadne pukanie, nikde voda. Manželka na nás z brehu kričala, nech sa vrátime, ale poznáte to – išli sme ďalej.
A potom sa to stalo.
Asi v strede jazera, možno päťdesiat metrov od brehu, sa podo mnou – a o sekundu neskôr aj pod synom – prelomil ľad. Bola to sekunda. Zrazu ste vo vode a snažíte sa dostať von.
Syn sa okamžite dostal na ľad. Bol len trochu mokrý a išiel na breh. Ja som zatiaľ bojoval s ľadom.
Čas sa spomalil. Všetko prebiehalo akoby v spomalenom filme. Našťastie som nepanikáril, no aj tak sa mi nedarilo dostať celé telo na ľad – stále sa prepadával. Nepomohli ani dve hokejky, ktoré som mal pred sebou.
Zvláštne bolo, že som vôbec necítil chlad. Neskôr som z hodiniek zistil, že som mal tep 196 úderov za minútu. Pravdepodobne aj preto som necítil bolesť ani zimu. Postupne mi však začali dochádzať sily.
Manželka sa mi z brehu snažila pomáhať, kričala mi, čo mám robiť. Ja som hlavne potreboval vedieť, ktorým smerom sa pohnúť – kde je ľad dostatočne hrubý. V tom momente pri jazere nikto iný nebol. Kričal som na syna, aby zastavil auto a zavolal pomoc. Mobil pri sebe nemal, ale pomoc sa mu podarilo zabezpečiť. Nakoniec boli privolaní hasiči.
Hlavou mi prebiehali rôzne myšlienky. Spomenul som si na scénu z Titanicu, kde hlavná postava čaká na pomoc v ľadovej vode. Premýšľal som aj nad tým, že keby som bol otužilec, možno by som to zvládol lepšie. Napadlo mi, či toto nie je už „game over“, povestný deadline, a či je čas začať sa modliť. A hlavne – či vlastne nejakú modlitbu poznám.
V tom som zistil, že korčuľou dokážem dočiahnuť na bahenné dno. Zaprel som sa jednou nohou, potom druhou a nakoniec sa mi podarilo opatrne prekoprcnúť celé telo na ľad.
Bol som vonku.
Ležiac na ľade som zo seba rýchlo dal dole bundu, korčule a rukavice – boli neuveriteľne ťažké. Potom som sa začal pomaly, celým telom na ľade, plaziť smerom k brehu.
Práve vtedy dorazili hasiči. Okamžite mi prikázali, aby som sa prestal hýbať. A v tej chvíli mi začala byť brutálna zima.
Hasiči boli absolútni profesionáli. Presne vedeli, čo robiť. Celý zásah trval asi päť minút – mne to pripadalo ako večnosť. Použili špeciálnu umelú bóju v tvare surfu, pripevnenú lanom k autu. Jeden z nich sa ku mne pomaly plazil, pomohol mi dostať sa na bóju a následne ma pritiahli k brehu.
Prikázali mi vyzliecť sa, zabalili ma do hliníkovej fólie, posadili do vykúreného auta a dali mi teplý čaj. Aj tak mi ešte dlho bola neskutočná zima.
Manželka vybavila všetky formality. Poďakovali sme hasičom aj policajtom a vyrazili domov. Tam mi od zimomraviek pomohla až horúca sprcha.
Prečo to celé píšem?
Každý robíme chyby. Táto moja – hlúpa a nezodpovedná – ma mohla stáť život. Možno aj život môjho dieťaťa. Tak blízko smrti som nikdy nebol a na tento zážitok určite nikdy nezabudnem.
Poučil som sa. A len tak skoro sa na jazero korčuľovať nepôjdeme.
Nech je to ponaučením aj pre vás. Keď sa niekedy vyberiete na zamrznuté jazero, veľmi dobre zvážte, či je ľad naozaj dosť hrubý. Ľad je zradný. Stačí trochu snehu – ten odizoluje vodu od studeného vzduchu a ľad môže byť miestami výrazne tenší.
A chlapi – počúvajte svoje polovičky.
Ak by ste sa niekedy predsa len prepadli, zachovajte pokoj. Telo zvládne viac, než by ste čakali. Ak sa dá, opatrne sa skúste dostať na ľad a pomaly, celým telom na ľade, sa došúchajte k brehu. Ak to nejde, okamžite volajte hasičov.
Na záver sa chcem úprimne poďakovať miestnym hasičom. Zachránili mi zdravie – a asi aj život. Sú to moji hrdinovia.
A ďakujem aj manželke – za varovanie, za duchaprítomnosť a za to, že v kritickej chvíli zvládla všetko, čo bolo treba.
Užívajte život v zdraví.
